Roman Čonka
Jozef Banyák: Vyrastal som ako dvojitá menšina
vytvorené: 20. 07. 2016 09:33 upravené: 25. 07. 2016 09:33
„Príbeh každého človeka je zaujímavý, treba ho len zaujímavo interpretovať,“ hovorí režisér a filmový producent Jozef Banyák. Jeho životný príbeh predstavilo verejnosti Dokumentačno-informačné centrum rómskej kultúry Štátnej vedeckej knižnice v Prešove pri príležitosti Svetového dňa Rómov.
Z akého rodinného prostredia pochádzate?
Môj otec pochádzal z Podunajských Biskupíc, matka z Dunajskej Lužnej. Rodičia vyšli z podobných rodinných pomerov, moji obaja dedovia boli kováči. Otec v tomto remesle pokračoval v takom modernejšom duchu. Podnikal. Dokonca aj za socializmu, keď sa v šesťdesiatych rokoch trošku uvoľnilo ovzdušie, bolo možné „polopodnikať“. Vyrábal kováčske umelecké výrobky, jeho firma mala 100 zamestnancov. Vtedy sa najviac preslávila rómska kováčska práca. Z obidvoch strán to teda boli rómske rodiny, ale veľmi integrované, v susedstve vážené. Svoj etnický pôvod som si nijako zvlášť neuvedomoval, vyrastal som ako dvojitá menšina. V Podunajských Biskupiciach sa pred rokmi rozprávalo prevažne po maďarsky. Keď som nastúpil do školy, nevedel som slovo po slovensky. Starší ľudia si pamätajú, že sa písala aj národnosť, nielen štátna príslušnosť. V rodnom liste mám národnosť maďarskú.
Môj otec pochádzal z Podunajských Biskupíc, matka z Dunajskej Lužnej. Rodičia vyšli z podobných rodinných pomerov, moji obaja dedovia boli kováči. Otec v tomto remesle pokračoval v takom modernejšom duchu. Podnikal. Dokonca aj za socializmu, keď sa v šesťdesiatych rokoch trošku uvoľnilo ovzdušie, bolo možné „polopodnikať“. Vyrábal kováčske umelecké výrobky, jeho firma mala 100 zamestnancov. Vtedy sa najviac preslávila rómska kováčska práca. Z obidvoch strán to teda boli rómske rodiny, ale veľmi integrované, v susedstve vážené. Svoj etnický pôvod som si nijako zvlášť neuvedomoval, vyrastal som ako dvojitá menšina. V Podunajských Biskupiciach sa pred rokmi rozprávalo prevažne po maďarsky. Keď som nastúpil do školy, nevedel som slovo po slovensky. Starší ľudia si pamätajú, že sa písala aj národnosť, nielen štátna príslušnosť. V rodnom liste mám národnosť maďarskú.
Pochádzate z kováčskej rodiny. Viete kuť?
Kujem železo kým je horúce, ale v inej forme. Ako dieťa som sa hrával na kovadline, potom som to nerozvíjal. Môj prvý ročníkový film, keď som študoval réžiu na Vysokej škole múzických umení, bol z tohto prostredia. Volal sa Posledný oheň a bol to príbeh kováča, ktorý naposledy zapáli vo vyhni oheň. Nakrúcal som to v dielňach, kde môj otec šéfoval, a kde pracovala polovica rodiny. Hlavnú úlohu mi zahral otcov strýko.
Kujem železo kým je horúce, ale v inej forme. Ako dieťa som sa hrával na kovadline, potom som to nerozvíjal. Môj prvý ročníkový film, keď som študoval réžiu na Vysokej škole múzických umení, bol z tohto prostredia. Volal sa Posledný oheň a bol to príbeh kováča, ktorý naposledy zapáli vo vyhni oheň. Nakrúcal som to v dielňach, kde môj otec šéfoval, a kde pracovala polovica rodiny. Hlavnú úlohu mi zahral otcov strýko.
Koľkými jazykmi hovoríte?
Dohovorím sa po maďarsky, anglicky, nemecky a španielsky. S rómčinou som sa stretával častejšie v detstve, než neskôr. Prišlo obdobie, keď naša veľká rodina začala hovoriť menej po rómsky. Hlavne tí mladší z rodiny. Navyše do širokého príbuzenstva sa dostávali aj nerómovia, takže etnológ by mohol vysledovať v našej rodine proces asimilácie. Rómstvo v našej rodine bolo skôr v vzájomnom pocite rodinnej súdržnosti.
Pre mňa je veľmi podstatné porozumenie s ľuďmi bez ohľadu na etnickú príslušnosť. Keď dôjdem do Južnej Ameriky, tak sa tam cítim od prvej chvíle ako doma. Toto by malo byť asi aj hlavným cieľom ľudskej komunikácie.
Dohovorím sa po maďarsky, anglicky, nemecky a španielsky. S rómčinou som sa stretával častejšie v detstve, než neskôr. Prišlo obdobie, keď naša veľká rodina začala hovoriť menej po rómsky. Hlavne tí mladší z rodiny. Navyše do širokého príbuzenstva sa dostávali aj nerómovia, takže etnológ by mohol vysledovať v našej rodine proces asimilácie. Rómstvo v našej rodine bolo skôr v vzájomnom pocite rodinnej súdržnosti.
Pre mňa je veľmi podstatné porozumenie s ľuďmi bez ohľadu na etnickú príslušnosť. Keď dôjdem do Južnej Ameriky, tak sa tam cítim od prvej chvíle ako doma. Toto by malo byť asi aj hlavným cieľom ľudskej komunikácie.
Ako vnímate svoje rómstvo?
Rómska komunita sa dnes trápi chudobou. Tento negatívny znak sa mňa našťastie nikdy nedotkol. Musím zdôrazniť jedno. Moje rómstvo som vnímal celý život v zmenách. Nedá sa povedať, aké to je byť Rómom. Aké je byť Rómom pre pubertiaka, ktorý pociťuje rasizmus navôkol? Reaguje na to tak, že zatĺka. K rómskej národnosti som sa prvýkrát prihlásil ako desaťročný. Chodil som do výberovej triedy. V Podunajských Biskupiciach viedli pravidelné štatistiky, kto je Róm. Prišla do triedy zástupkyňa a opýtala sa: „Kto tu je Cigán?“. Po krátkej chvíli som zdvihol ruku ako jediný. Prišiel som domov a povedal som: „Mama, v škole sa pýtali, kto je Cigán. Tak som sa prihlásil.“ „Ale, prosím ťa pekne, načo si sa hlásil na také hlúposti?“ Ja som povedal, prvý a poslednýkrát v živote: „Som hrdý na to, že som Cigán.“ Bohvie, kde som to počul. Lebo je to úplná hlúposť. Dnes viem, aká je to hlúposť byť hrdý na to, keď ma nejaký etnológ zaraďuje do nejakej etnickej skupiny.
Rómska komunita sa dnes trápi chudobou. Tento negatívny znak sa mňa našťastie nikdy nedotkol. Musím zdôrazniť jedno. Moje rómstvo som vnímal celý život v zmenách. Nedá sa povedať, aké to je byť Rómom. Aké je byť Rómom pre pubertiaka, ktorý pociťuje rasizmus navôkol? Reaguje na to tak, že zatĺka. K rómskej národnosti som sa prvýkrát prihlásil ako desaťročný. Chodil som do výberovej triedy. V Podunajských Biskupiciach viedli pravidelné štatistiky, kto je Róm. Prišla do triedy zástupkyňa a opýtala sa: „Kto tu je Cigán?“. Po krátkej chvíli som zdvihol ruku ako jediný. Prišiel som domov a povedal som: „Mama, v škole sa pýtali, kto je Cigán. Tak som sa prihlásil.“ „Ale, prosím ťa pekne, načo si sa hlásil na také hlúposti?“ Ja som povedal, prvý a poslednýkrát v živote: „Som hrdý na to, že som Cigán.“ Bohvie, kde som to počul. Lebo je to úplná hlúposť. Dnes viem, aká je to hlúposť byť hrdý na to, keď ma nejaký etnológ zaraďuje do nejakej etnickej skupiny.
Mali ste kvôli rómskej príslušnosti nejaký problém?
Nikto ma kvôli mojej etnicite neutláčal. Sem tam nejaký hlupák na mňa zakričal: „Ty, cigán!“. Ale inak nie. Uzavretosť vytvára akéhosi nepriateľského ducha. Niekto neznámy vždy naháňa strach. Človek, keď ide autom a vidí popri ceste rómsku osadu, tak má predstavu ako v horore, že keď tam príde, tak ho určite zabijú, rozrežú a zjedia. Zažil som veľa ľudí, ktorí sa čudovali, keď prišli do osady, akí milí ľudia tam žijú.
Nikto ma kvôli mojej etnicite neutláčal. Sem tam nejaký hlupák na mňa zakričal: „Ty, cigán!“. Ale inak nie. Uzavretosť vytvára akéhosi nepriateľského ducha. Niekto neznámy vždy naháňa strach. Človek, keď ide autom a vidí popri ceste rómsku osadu, tak má predstavu ako v horore, že keď tam príde, tak ho určite zabijú, rozrežú a zjedia. Zažil som veľa ľudí, ktorí sa čudovali, keď prišli do osady, akí milí ľudia tam žijú.
Pochádzate z oboch strán z kováčskych rodín. Prečo práve filmová réžia?
Dieťa je neposedné, v škole vykrikuje, snaží sa ostatných zabávať, občas je z neho triedny šašo. Niečo podobne zastihlo aj mňa. Na škole to využil aj môj učiteľ, pán Hudec, a dosť skoro ma vzal do divadelného krúžku. Tam sa v dieťati veľmi ľahko vytvorí predstava, že bude hercom. Šiel som na gymnázium s jasným rozhodnutím, že idem študovať herectvo. Zhruba po dvoch rokoch mi došlo, že táto cesta nebude až taká jednoduchá. V puberte nastala fáza nízkeho sebavedomia, hľadal som, čo by som mohol robiť. Mal som staršieho spolužiaka, ktorý úspešne urobil prijímacie skúšky na VŠMÚ, na réžiu. Našťastie to bol gauner. On ma veľmi inšpiroval. Povedal som si, keď takýto gauner spravil skúšky, tak tam idem aj ja. Keď som sa rozhodol, že idem týmto smerom, tak som sa vrhol na všetky časopisy, denne som navštevoval knižnicu a hltal som všetky informácie o filmoch. Dva roky som sa pripravoval na skúšky. Keď už réžiu študujete a nie ste babrák a máte chuť ďalších tridsať rokov bojovať o každý projekt, tak sa dá robiť táto profesia.
Dieťa je neposedné, v škole vykrikuje, snaží sa ostatných zabávať, občas je z neho triedny šašo. Niečo podobne zastihlo aj mňa. Na škole to využil aj môj učiteľ, pán Hudec, a dosť skoro ma vzal do divadelného krúžku. Tam sa v dieťati veľmi ľahko vytvorí predstava, že bude hercom. Šiel som na gymnázium s jasným rozhodnutím, že idem študovať herectvo. Zhruba po dvoch rokoch mi došlo, že táto cesta nebude až taká jednoduchá. V puberte nastala fáza nízkeho sebavedomia, hľadal som, čo by som mohol robiť. Mal som staršieho spolužiaka, ktorý úspešne urobil prijímacie skúšky na VŠMÚ, na réžiu. Našťastie to bol gauner. On ma veľmi inšpiroval. Povedal som si, keď takýto gauner spravil skúšky, tak tam idem aj ja. Keď som sa rozhodol, že idem týmto smerom, tak som sa vrhol na všetky časopisy, denne som navštevoval knižnicu a hltal som všetky informácie o filmoch. Dva roky som sa pripravoval na skúšky. Keď už réžiu študujete a nie ste babrák a máte chuť ďalších tridsať rokov bojovať o každý projekt, tak sa dá robiť táto profesia.
Režírujete známych slovenských hercov. Ako vás vnímajú v kombinácii režisér Róm?
Málokedy dochádza k dôležitej konfrontácii, pokiaľ to nie je vyslovene táto téma. Prvú rómsku tému som robil až po štrnástich rokoch praxe. Svedčí to aj o istej kultúre prostredia, v ktorom som sa pohyboval. Keď som mentálne dospel a vyhrabal sa z tej pubertiackej frustrácie, tak nebol problém na túto tému s kýmkoľvek rozprávať. Veľmi rád som pripravoval trapasy ľuďom, ktorí v spoločnosti nadávali na hnusných cigánov. Vždy som sa ich opýtal, čo máš proti mne? Ich reakcie boli skoro rovnaké. Ty si iný Róm, hovorili. Táto konfrontácia k ničomu neviedla. Človek, ktorý už vysloví taký predsudok, nestojí za to, aby sa s ním táto téma ďalej rozvíjala. Podstatné je ľudské stretnutie v iných rovinách. Rómske rozprávky som točil v rokoch 1994 - 1995, zobral som to ako veľmi cennú príležitosť. Dovtedy sa v mojom okolí nič také nenaskytlo. Myslím, že tie rozprávky mali veľký ohlas.
Málokedy dochádza k dôležitej konfrontácii, pokiaľ to nie je vyslovene táto téma. Prvú rómsku tému som robil až po štrnástich rokoch praxe. Svedčí to aj o istej kultúre prostredia, v ktorom som sa pohyboval. Keď som mentálne dospel a vyhrabal sa z tej pubertiackej frustrácie, tak nebol problém na túto tému s kýmkoľvek rozprávať. Veľmi rád som pripravoval trapasy ľuďom, ktorí v spoločnosti nadávali na hnusných cigánov. Vždy som sa ich opýtal, čo máš proti mne? Ich reakcie boli skoro rovnaké. Ty si iný Róm, hovorili. Táto konfrontácia k ničomu neviedla. Človek, ktorý už vysloví taký predsudok, nestojí za to, aby sa s ním táto téma ďalej rozvíjala. Podstatné je ľudské stretnutie v iných rovinách. Rómske rozprávky som točil v rokoch 1994 - 1995, zobral som to ako veľmi cennú príležitosť. Dovtedy sa v mojom okolí nič také nenaskytlo. Myslím, že tie rozprávky mali veľký ohlas.
Asi najznámejšou je rozprávka Zlatý hlas.
Zlatý hlas začal vznikať asi pred 15 rokmi. Ešte pred ďalšími asi 15 rokmi som začal písať projekt Panna Cinková. Tento projekt bol príliš náročný pre tých, ktorých som oslovoval. V roku 2000 som už bol z toho unavený a povedal som si, škoda týchto motívov. Tak som tie motívy prepísal do tejto rozprávky. Na rozdiel od spisovateľa, ktorý keď sa rozhodne napísať knihu, tak si sadne a píše bez ohľadu na to, či ju niekto chce alebo nechce, filmár nemôže. Dostal som možnosť natočiť rozprávku, tak som priniesol taký námet, aby bol zaujímavý. Postupne som pašoval do toho motívy Panny Cinkovej. O pár rokov po Zlatom hlase ma znovu oslovili producenti na Pannu Cinkovú, ale prepísali scenár takým spôsobom, že som im len predal námet. Veľmi sa k tomu filmu nehlásim. Nemá veľa spoločného s pôvodným zámerom.
Zlatý hlas začal vznikať asi pred 15 rokmi. Ešte pred ďalšími asi 15 rokmi som začal písať projekt Panna Cinková. Tento projekt bol príliš náročný pre tých, ktorých som oslovoval. V roku 2000 som už bol z toho unavený a povedal som si, škoda týchto motívov. Tak som tie motívy prepísal do tejto rozprávky. Na rozdiel od spisovateľa, ktorý keď sa rozhodne napísať knihu, tak si sadne a píše bez ohľadu na to, či ju niekto chce alebo nechce, filmár nemôže. Dostal som možnosť natočiť rozprávku, tak som priniesol taký námet, aby bol zaujímavý. Postupne som pašoval do toho motívy Panny Cinkovej. O pár rokov po Zlatom hlase ma znovu oslovili producenti na Pannu Cinkovú, ale prepísali scenár takým spôsobom, že som im len predal námet. Veľmi sa k tomu filmu nehlásim. Nemá veľa spoločného s pôvodným zámerom.
Okrem rozprávok a televíznych inscenácií produkujete aj dokumentárne filmy. Zaoberali ste sa aj témou rómskeho holokaustu.
Dokument V útvare (2014) vznikol na objednávku k výročiu rómskeho holokaustu. Tam som si uvedomil, že je to špecifická téma. Na rozdiel od židovského holokaustu je strašne málo filmového materiálu. Robiť dobový dokument bez archívnych filmových materiálov je dosť hlúposť. V najhoršom prípade z toho vznikne hraný dokument, ktorý zas neuznávam. Spoločne s René Lužicom, spoluautorom scenára, sme sa rozhodli urobiť to prostredníctvom rodiny, ktorej člen zažil tieto vojnové trápenia. Celé to obdobie až do súčasnosti sme ukázali, kam to vlastne viedlo, spoločenský vývoj od holokaustu, do akej miery sa líši a čo z týchto hlúpostí zostalo v medziľudských vzťahoch. Točili sme rodinu Cinovcov. Myslím si, že takýmto spôsobom sme spojili minulosť so súčasnosťou.
Dokument V útvare (2014) vznikol na objednávku k výročiu rómskeho holokaustu. Tam som si uvedomil, že je to špecifická téma. Na rozdiel od židovského holokaustu je strašne málo filmového materiálu. Robiť dobový dokument bez archívnych filmových materiálov je dosť hlúposť. V najhoršom prípade z toho vznikne hraný dokument, ktorý zas neuznávam. Spoločne s René Lužicom, spoluautorom scenára, sme sa rozhodli urobiť to prostredníctvom rodiny, ktorej člen zažil tieto vojnové trápenia. Celé to obdobie až do súčasnosti sme ukázali, kam to vlastne viedlo, spoločenský vývoj od holokaustu, do akej miery sa líši a čo z týchto hlúpostí zostalo v medziľudských vzťahoch. Točili sme rodinu Cinovcov. Myslím si, že takýmto spôsobom sme spojili minulosť so súčasnosťou.
Majú televízie a médiá záujem o rómsku tému?
Nedá sa povedať, že by televízia nemala záujem. Aspoň v oblasti filmu. Dokonca v jednom období bol filmový trh až presýtený. Bol tu hraný kinofilm Cigán, ktorý režíroval Martin Šulík, a tiež množstvo dokumentov. Takže táto oblasť je zdokumentovaná. Aj film Všetky moje deti bol z veľkej časti rómskou tematikou. Za posledné roky som skoro každý rok urobil jeden dokument na túto tému vďaka drobnej dotácii z Úradu vlády SR a mojim dlhoročným kontaktom v televízii. Treba to zobrať veľmi konkrétne. V Slovenskej televízii sú dnes ľudia, ktorí majú pre túto tému porozumenie a dávajú tomu pomerne dostatočný priestor. Boh ochraňuj, aby nejaká rómska téma prenikla do komerčných televízií. Hoci jedna výnimka bola pred rokmi, keď som pre Markízu nakrúcal jediný program s názvom V tieni. Bola možnosť pre televíziu natočiť seriózny dokument. Jedna časť bola o spisovateľke Elene Lackovej. To bol jeden z prvých filmov, ktorý hovoril o rómskom holokauste.
Nedá sa povedať, že by televízia nemala záujem. Aspoň v oblasti filmu. Dokonca v jednom období bol filmový trh až presýtený. Bol tu hraný kinofilm Cigán, ktorý režíroval Martin Šulík, a tiež množstvo dokumentov. Takže táto oblasť je zdokumentovaná. Aj film Všetky moje deti bol z veľkej časti rómskou tematikou. Za posledné roky som skoro každý rok urobil jeden dokument na túto tému vďaka drobnej dotácii z Úradu vlády SR a mojim dlhoročným kontaktom v televízii. Treba to zobrať veľmi konkrétne. V Slovenskej televízii sú dnes ľudia, ktorí majú pre túto tému porozumenie a dávajú tomu pomerne dostatočný priestor. Boh ochraňuj, aby nejaká rómska téma prenikla do komerčných televízií. Hoci jedna výnimka bola pred rokmi, keď som pre Markízu nakrúcal jediný program s názvom V tieni. Bola možnosť pre televíziu natočiť seriózny dokument. Jedna časť bola o spisovateľke Elene Lackovej. To bol jeden z prvých filmov, ktorý hovoril o rómskom holokauste.
Je rozdiel v prístupe, ak pracujete na rómskej téme?
V dokumentoch, ale aj v hraných filmoch, sa veľmi programovo snažím ukázať Rómov v iných situáciách, než ich obyčajne ukazujú televízie – chatrče a medzi nimi behajúce nezbedné, najlepšie holé deti. Sociálna tematika pri rómskom etniku je najvážnejšia. Je veľmi podstatné ukazovať kroky, ktoré vedú k zlepšeniu, a ktoré sa snažíme všetci dosiahnuť. Ja mám psiu povinnosť toto ukazovať nie preto, že to vidím aj v dnešnom vývoji, ale ja som v tom vyrástol. V Podunajských Biskupiciach boli dve rómske štvrte, ktoré pred mojimi očami zmizli. O tom sníva celá naša spoločnosť. Bolo to ešte počas Československa a išlo to dobrým smerom aj inde. Bohužiaľ, spoločenské zmeny to zvrátili o pár krokov dozadu. Vo filme Krok za krokom som vzal sedem príkladov, kde sa dá očividne vystopovať, kam išla tá podpora. Vo filme Čavale sú ukazované talentované malé deti, z ktorých, ak sa nič katastrofické nestane, vyrastú veľmi schopní členovia našej spoločnosti. A to treba ukazovať.
V dokumentoch, ale aj v hraných filmoch, sa veľmi programovo snažím ukázať Rómov v iných situáciách, než ich obyčajne ukazujú televízie – chatrče a medzi nimi behajúce nezbedné, najlepšie holé deti. Sociálna tematika pri rómskom etniku je najvážnejšia. Je veľmi podstatné ukazovať kroky, ktoré vedú k zlepšeniu, a ktoré sa snažíme všetci dosiahnuť. Ja mám psiu povinnosť toto ukazovať nie preto, že to vidím aj v dnešnom vývoji, ale ja som v tom vyrástol. V Podunajských Biskupiciach boli dve rómske štvrte, ktoré pred mojimi očami zmizli. O tom sníva celá naša spoločnosť. Bolo to ešte počas Československa a išlo to dobrým smerom aj inde. Bohužiaľ, spoločenské zmeny to zvrátili o pár krokov dozadu. Vo filme Krok za krokom som vzal sedem príkladov, kde sa dá očividne vystopovať, kam išla tá podpora. Vo filme Čavale sú ukazované talentované malé deti, z ktorých, ak sa nič katastrofické nestane, vyrastú veľmi schopní členovia našej spoločnosti. A to treba ukazovať.
Poznáte rómskych režisérov a rómske filmy zo zahraničia? Nakrúcali ste aj v zahraničí?
Tieto filmy som objavoval postupne. Filmy o Rómoch neboli každodenné. Hodnotím ich rozlične, podľa spracovania. Tony Gatlif je so svojimi filmami výnimočný, úplne iný je Kusturica a iný je zas film Cigáni idú do neba. Na Slovensku to bol film Ružové sny, ktorý mal obrovský ohlas a bol to krásny film. Tieto filmy majú obrovskú zásluhu, ukazujú rómsku komunitu a spoločnosť v tých pomeroch, v ktorých existuje. Negatívny dopad týchto filmov je v tom, že ukazujú rómsku komunitu ako niečo izolované. Ako izolovanú spoločnosť, svojskú, ktorá žije svojím spôsobom, a akoby to tak malo aj navždy zostať. To sa prieči mojej povahe, pretože ja považujem za najdôležitejšiu otvorenosť. Čím je zaostalejšia spoločnosť, tým viac sa segreguje. A tým viac segreguje aj majorita. Ja si myslím, že hlavnou úlohou ľudí, ktorí prekonajú túto bariéru, by mala byť otvorenosť a spájanie sa s ľuďmi, ktorí sú navonok iní, ale sú to absolútne nepodstatné rozdiely.
Vždy keď je možnosť, tak vezmem kameru, štáb a idem do zahraničia. Nakrúcal som od Rakúska po USA. Boli to cestopisné filmy. Niekoľko rokov som sa venoval pozícii pomocného režiséra. V deväťdesiatych rokoch, keď sem prišiel Hollywood nakrúcať veľkofilmy, ma oslovili. Robil som na filme Dračie srdce, Kull dobyvateľ a na iných veľkých filmoch, kde sme točili aj v zahraničí. Okolo roku 2000 som točil reportáže z Hollywoodu. Snažili sme sa stretnúť s hviezdami a niečo zaujímavé s nimi natočiť. Nakrúcal som aj film o španielskych Rómoch, bolo to pred dvadsiatimi rokmi. Po vstupe do Európskej únie veľa vecí vyriešili. Neboli tam klasické rómske osady, ale mestské štvrte. Vtedy tam býval ešte slovenský herec Roman Luknár, on nás sprevádzal filmom.
Tieto filmy som objavoval postupne. Filmy o Rómoch neboli každodenné. Hodnotím ich rozlične, podľa spracovania. Tony Gatlif je so svojimi filmami výnimočný, úplne iný je Kusturica a iný je zas film Cigáni idú do neba. Na Slovensku to bol film Ružové sny, ktorý mal obrovský ohlas a bol to krásny film. Tieto filmy majú obrovskú zásluhu, ukazujú rómsku komunitu a spoločnosť v tých pomeroch, v ktorých existuje. Negatívny dopad týchto filmov je v tom, že ukazujú rómsku komunitu ako niečo izolované. Ako izolovanú spoločnosť, svojskú, ktorá žije svojím spôsobom, a akoby to tak malo aj navždy zostať. To sa prieči mojej povahe, pretože ja považujem za najdôležitejšiu otvorenosť. Čím je zaostalejšia spoločnosť, tým viac sa segreguje. A tým viac segreguje aj majorita. Ja si myslím, že hlavnou úlohou ľudí, ktorí prekonajú túto bariéru, by mala byť otvorenosť a spájanie sa s ľuďmi, ktorí sú navonok iní, ale sú to absolútne nepodstatné rozdiely.
Vždy keď je možnosť, tak vezmem kameru, štáb a idem do zahraničia. Nakrúcal som od Rakúska po USA. Boli to cestopisné filmy. Niekoľko rokov som sa venoval pozícii pomocného režiséra. V deväťdesiatych rokoch, keď sem prišiel Hollywood nakrúcať veľkofilmy, ma oslovili. Robil som na filme Dračie srdce, Kull dobyvateľ a na iných veľkých filmoch, kde sme točili aj v zahraničí. Okolo roku 2000 som točil reportáže z Hollywoodu. Snažili sme sa stretnúť s hviezdami a niečo zaujímavé s nimi natočiť. Nakrúcal som aj film o španielskych Rómoch, bolo to pred dvadsiatimi rokmi. Po vstupe do Európskej únie veľa vecí vyriešili. Neboli tam klasické rómske osady, ale mestské štvrte. Vtedy tam býval ešte slovenský herec Roman Luknár, on nás sprevádzal filmom.
Ste prísny režisér?
Nie som prísny režisér a mnohí mi to často vyčítajú. Producenti, dramaturgovia. Musel by som sa premáhať a vydržal by som asi päť minút tváriť sa prísne. Je to obrovské šťastie robiť takúto robotu.
Nie som prísny režisér a mnohí mi to často vyčítajú. Producenti, dramaturgovia. Musel by som sa premáhať a vydržal by som asi päť minút tváriť sa prísne. Je to obrovské šťastie robiť takúto robotu.
Rozhovor vznikol 22. apríla 2015 v rámci podujatia „Živé knihy“, ktoré organizuje Štátna vedecká knižnica v Prešove, Dokumentačno-informačné centrum rómskej kultúry. Rozhovor viedla Erika Godlová a Zuzana Paľuchová.
Text: Roman Čonka
